sediaci, bez natlaku, bez doteravosti, bez naliehania ruku vnarajuc do svojej nehmotnej, 'mimozemskej' podoby.. Nie dufajuc v pozitivne zmeny, ale skor ako nevyhnutnost, ako prirodzeny pud, ako svate prepojenie.. Bo zivot konci prave tam, kde kte toto spojenie narusa sa..
Jeho svata 'mimozemskost' sklana sa nad hrubozrnnou totznostou, ktora stale ovplyva ziarou, silou nedovolujucou sa upustit, klesnut.. Ona ako hmla vznasa sa okolo hrubozrnnosti a piedestalom jej voly je..
Mimozemkost dotykajuca sa brany sveta vzdialenych, akoby hladkala, napravovala, akoby dosadzovala..
Sceneria sta na vulkane mesiaca...
(trefne slova mojho manzela k obrazku)